Znova som v Sarajeve, stastne utopena vo vlastnom pote

Milujem Sarajevo. Kazdou bunkou mojho momentalne celkom smradlaveho tela, kedze tu sa clovek spoti dve minuty od vylezenia zo sprchy. Ale tie spevy z mesit, detski zobraci, skvele jedlo, dokonale palenky a nadherne ulice... tie to prevazia. Sarajevo ma zvlastnu atmosferu. Minuly rok, ked sme sem prisli z Guce, tak sme ho vnimali inak, nez dnes. Je to aj tym, ze sme so sebou doviezli asi 10 dalsich ludi a 20ich dalsich sme prinutili s nami pit kazdy den a nejakou zahadou sme sa tu zoznamovali s kazdym, koho sme stretli. Ludia nam to dovolili a zdielali sialenost spolu s nami, a tak, niekde medzi mesitami, kostolmi a synagogou, sme si vytvorili svoj vlastny svet plny slivovice a snupacieho tabaku, v ktorom sme kodifikovali svoj vlastny jazyk. Tento rok sme sem prisli pokojne. Za den a pol stopovania sme sa nasli zhadzovat batohy na hosteli a vybiehali sme na pivo, panaka a polievku. Hladali sme tu zabudnute z minuleho roku a chvilu nam trvalo, nez sme pochopili, ze mame hladat nieco nove, pre tento rok. ___________________________________________________________________________ A kedze sme zeny, tak sme sa vrhli na turisticke nakupy. Momentalne sedim v takych tych tureckych pasovskych nohaviciach. Vyzera to, ako by som si nakladla obrovsku hnedu davku a gravitacia mi to potiahla ku kolenam, ale ja som hrda turkyna a odmietam ich dat zo seba dole. Akurat, ze na ulicu v nich nejdem, nech nevyzeram bars ako turistka. Rovnako sme objavili, ze okrem burkov a zazvorovej polievky, sa tu daju jest aj ine veci! Nase zaludky sa od rana do vecera napchavaju salatmi, vajickami a morskymi plodmi a na hosteli si neustale miesame ayran (to je taky turecky slany jogurtovy napoj, velice om nom nom). Popravde, pljeskavicu a ćevapi si nechavam az na srbsko, tam je to lacnejsie. Dalej sme nafotili historicky dolezity fotodokument o usmrteni Franza Ferdinanda, navstivili sme galeriu, pokusili sa navstivit muzeum, ale to bolo zatvorene, tak sme si aspon na jeho dvorceku zapalili cigaretu, dvakrat sme sa opijali v Kine Bosna, sli sme na velmi zlu diskoteku, kde hrali vsetky zle hity, zahrali sme sa na veterne mlyny a Vendy si vyvrtla clenok. _________________________________________________________________________ Zajtra odchadzame a mne bude velmi smutno, lebo viem, ze najblizsie sa sem dostanem az o rok. A preto tento vecer bezim za svojimi kamaratmi z minuleho roka, dalsimi couchsurfermi a nadsene idem komunikovat a dvihat si naladu na Gucu, kde od opitej radosti nebudem vediet, ci mam slivku liat dole hrdlom alebo si ju po vzore fran Katzenjammer staci len vtierat cez zadok. na zaver utrzky z dvoch pesniciek, co som tu pochytila: 'Sarajevooooooo, divno meeestooooo!' 'Vino pijeeeeeeem, zeeenu bijeeeeeeem.' Zdravo, hvala, čau.

smečku blbne, potrebujem dať fotky sem. :D

London, houmles, westminster, protesty a big beny

Tak sme teda tu. V Londyne. Viete, mozno neviete, ale sla som do Londyna. Pre tych, co nevedia, co za tym stoji, dozviete sa tu:

Stanovala som uz vselikde. Na pumpach, poliach, uprostred dediny ci v okrajovom sidlisku v Nantes. Nie som sice z tych, ktori sa mozu pochvalit tym, ze stanovali v maximalne udiveniahodnej nadmorskej vyske, ale rozhodne som z toho mala, co zaspali v stane za zvuku Big Benu.

To kazdy predsa vie, ze Londyn, to nie su len octove cipsy, fish & chips, starbucks, milion turistov, preplnene metro a odpadky vsade na ulici. A Churchill a The Beatles a The Clash. Aha a Camden Town a dalsie tie veci, co sa daju obehat v priebehu troch dni.

Ja uz neviem, co si mam mysliet. Asi mam ja a Vendy namiesto zadku nejaky magnet na tieto situacie. Mozno len nadmieru milujeme underground, socky, zivotne pribehy a prazvlastne situacie. Malickosti a pocit, ze niekoho mozeme zdravit od prveho dna. Mozno to bol dovod, preco nam padli vsetky kamarat ubytovania, ktore sme si vybavili pred cestou.
Mozno to bol dovod, preco sme pri vozeni sa hore dole zaregistrovali tu skupinku pokojnych stanujucich protestantov na Westminster, kusok od Big Benu.
"Tak proste ked nam N. neodpise, tak ideme protestovat, dobre?"
Dobre.

N. neodpisala.
Big Ben zvoni krasne i ked casto.
A protesty su skvelym krycim manevrom pre bezdomovcov z roznych kutov GB bez platneho pasu ci ID, aby si tam rozlozili stan a tvarili sa, ze protestuju.
Aby si medzi sebou vytvarali paranoje, kto je od policie a sleduje kazdy ich krok.

Takze ano. Stanovala som po Big Benom, chodila cikat do nemocnine ca emergency oddelenie a ked som rano vystrcila hlavu zo stranu, tak som vsade videla hory turistov a televizne kamery, ktore zaberali tento tichy protest.

Tichy protest bezdomovcov proti vojnam vseobecne, aby aj oni mali svoje lukrativne byvanie v centre mesta. Mam koho zdravit v meste.

S pozdravom,

Vasa rmn a Vendulka.

o valani sa, stopovani v 40°C a pesom prechode cez bosnianske hranice.

Veru tak. Viete, co som videla z Ciernej hory? Ak sa teda nerata to, co som videla pocas vozenia sa autom cez nu.
A nie, spravna odpoved nie je velke hovno. Videla som totizto vela jedla, postel, jedlo, postel, vyborne vincisko a tunel, ktory som vlastne ani nevidela, lebo v nom bola tma ako v rohu.

Po Guca festivale, kde sme riskovali svoje nervy a psychicke zdravie tym, ze sme tam vydrzali dlhsie ako dva dni (Guca, pyczo! buduci rok idem znova) a zamotaniu sa pri Uzice (kde som napriek absolutnemu tichu neustale pocula duniace truby v usiach a nadhadzovalo ma v spacaku) sme jednoducho potrebovali oddych. A toho sa nam dostalo v tej mega turistickej destinacii, kam sme zaliezli do domu znameho a nic nas nemohlo dostat prec od fig a jedla a kavy, co sa nam nosila priamo pod nos a zadarmo. Cha, priamo pod nosom ruskych turistov, HAHAHAHA.

A dokonca priamo v tomto turistickom centre sme nasli nieco ako `plaz`, kam chodili len miestni a rybari a to vsetko maximalne v pocte 5. (vtip je, ze sa tam slo cez dlllhyyyy a cierny tunel, kde sme nic nevideli a potkynali sa. ja vo velkych chlapskych bagandzach - podrobnosti neskor, aby mi mama vopred hlavu neodtrhla - a Kristy s vytknutym clenom. aha a jedna klaustrofobicka a druha arachnofobicka. no par na pohladanie. no stalo to za to. skaly, azurove chladne more a nikde nikto. (turisti, naserte si!)

Veru tak, bolo nam dobre.
Avsak po dvoch uvalanych dnoch nam zacalo byt dlho a chytat nas mrle, tak sme sa znova vydali na stopa, tentokrat smer Sarajevo. Vonku 40 stupnov, my s baglami na chrbte, ani sme necurali, pretoze vsetky litre vody, co sme do seba naliali, sme vypotili. A kracali sme pesi asi kilometer cez Podgoricu!!! Co by mi normalne nevadilo, ale za tychto podmienok...

Viete, ja neviem, co vsetci stresuju s hranicami na Balkane. Nas ujo doviezol k hraniciam a kedze nemal cestu do Bosny, tak sme vysadli, hodili bagle na chrbat, vytiahli pasy a postavili sa poslusne do radu za auta a cakali, kedy na nas pride rad. Colnici sa posklebili a potom nas prednostne bez sebamensich problemov pustili. MILUJEM RAZITKA V PASE! Bosnianske hranice to iste, usadili sme sa 20 m za colnicu a pustili sa stopovat tie auta, co chodili asi tak v 5minutovom intervale.

A potom hura, smer Sarajevo! Ktore je tak neskutocne, ze sa splha u mna na uroven Budapesti. A preto o nom viac mozno neskor. Ak sa mi bude chciet. Teraz sa mi chce kakat. (to aby ste mali pocit, ze som blizko vas a delim sa s vami o svoje zivotne strasti a slasti :) )

Srbsko vas miluje a dobra truba daleko cuje!

Kto by to bol povedal? Veru tak, Srbsko sa stalo jednou z mojich najoblubenejsich krajin. Odohralo sa to asi nasledovne:
vystupili sme v Belehrade z auta Bulhara, ktory nas previezol cez hranice (naserte si, srbske hranice su uplne v pohode, nikto nam nerobil problem a to napriek tomu, ze auto bolo anglicke, malo rozbite spatne zrkadlo a sedel v nom Bulhar, Slovenka a Ceska) a prebehli sme cez stvorprudovku s baglami na chrbte. Vtedy sme zrazu zistili, ze v tej krajine je vsetko postavene na hlavu.

Prechadzate na zelenu cez prechod a aj tak sa vas snazi kazdy zrazit a kazdy na vas trubi, ze akoze co mu zavadziate v ceste. Clovek z CS, u ktoreho sme byvali, nam akurat napisal adresu, kam sa mame dostat a my sme sa o to snazili mixom slovenciny, cestiny, rustiny a s pridavkami ica a ice. Mimochodom tento jazyk skvelo funguje aj v Crnej Gore, kde sme teraz (sme trapne, prisli sme do Baru, silnej turistickej destinacie. ale byvame tu zadarmo, sme tu vykrmovane a konecne sme si aj oprali! ale po poriadku radsej).
Samozrejme sme okamzite zapadli do baru na kavu, pivo a nejakeho panaka. A tu si vymenujeme nejake fakty:
volime jelen pivo!
volime mineralku knjaz milos!
volime rakiju!
ale presso tu je fakt hnusne. na celom balkane. my, rozmaznane casnicky kavove, proste nemozeme pit milionkrat prepalenu kavu s prepalenym mliekom a miesat to plastovou lyzickou :D

ale stale asi nevidite ten zamilovaniahodny dovod, vsakze? on je proste vsade. ale co na nas najviac posobilo, je asi to, ako ti ludia z vas vytiahnu vsetko slovanske vo vas na povrch. ako sa zrazu uvedomite, ze proste to podvedome hranie sa na zapad, ktore je v kazdom z nas, je uplne trapne. ze byt slovanom je skvele, plieskat sa nesexisticky po riti je zdrave, tancovat na ulici uplne normalne a hulakat nie je neslusne. je to proste nase, divoke, slovanske a uzasne.

a tak sme sa teda zavreli v belehrade do toho najlepsieho bytu, od ktoreho nepotrebujete kluce, staci vam poznat adresu a ste tam vitani ako doma. a to ani ked domaci tam nie je, ako to bolo v nasom pripade. veru tak, Milana, nasho CS hostitela, sme stretli az asi 15 min pred nasim odchodom. dovtedy sme sa nalievali domacou rakijou s talianmi a irkou a vyziapovali sme gogol bordello.

potrebujem to vsetko zo seba dostat, aspon tak utrzkovito, pretoze tych zazitkov je tak nehorazne vela, az sa bojim, ze ich zabudnem, ak sa o ne okamzite nepodelim.

tak napriklad cesta vlakom z belehradu do uzice. to rozpravanie sa kazdeho s kazdym, zoznamovanie sa na kazdom kroku a skamaratovanie sa s mladymi srbmi, ktori sa mali potrebu podelit o vsetko.
milujem ich srbske narodovstvo. myslela som si, ze je nemozne zdravo milovat svoju narodnost, ale to, ako to robia srbi, je obdivuhodne. jednoducho su hrdymi srbmi, vystavuju svoje vlajky kade sa da, ale zaroven nemaju problem vas prijat medzi seba. a to velmi vrelo. a teraz nehovorim len za seba, tento isty zazitok mali aj taliani, co s nami urcitu dobu cestovali.

jednoducho srbsko je krajina, ktora vas pohlti, ak sa viete aspon trochu otvorit a povolit jej to.

a najviac, ale fakt NAJVIAC!!! vas pohlti guca festival. guca je taka mala dedinka uprostred nicoho, panu bohu za chrbtom a byva tam maximalne tisic ludi. a zrazu sa tam na cely tyzden (prave mi nas hostitel doniesol cerstve figy!!!!! boze, mne je dobre) dotrepe polmiliona roznych individui. srbski nacionalisti, cigani, cestovatelia, vsetko. a vtedy si uvedomite, ze guca je dokonaly nazov. jednoducho zguceny bordel zhuzvany, vsetko vo vsetkom vsade, zmixovane bez akehokolvek poriadku. NADHERA!
po ulici sa ani len neda prejst, pretoze tam stale tancuju ludia, vyhravaju ciganske dychovky (ako si ja chcem jednu taku doneist domov, aby mi stale trubili do ucha!!! chyba mi to), domaci predavaju vsetko, co su schopni turisti nakupit (gace, gace, tango, tango!! :D ) a vsade je strasne teplo. tak sa vsetci kupu v rieke, v bazene, neustale sa tlacia pljeskavicou a furt vsetkych nadrda, lebo nonstop tam niekto trubi radostne.

DJINDJI RINDJI BUBAMARA VOLE!
presne to mi hrali cigani do ucha, ked okolo mna a Kristynky vytvorili kruh, aby sme im zatancovali.

tak. aspon trochu z toho vyrvaru som vam chcela zdelit. odteraz do Srbska kazdy rok!
nabuduce mozno viac a podrobnejsie.

KALASNIKOV! KALASNIKOV!
a milujem Marka Markovica!!!!!

Women travelling alone

Našla som skvelý videozáznam z prednášky Anick-Marie Bouchard, ktorá na CouchSurfingu vystupuje ako perilisk, z filmového travel festivalu Road Junky v Berlíne (1. ročník, rok 2010). V prednáške sa venuje cestovaniu "osamote", jeho výhodách a jeho prispievaniu k osobnostnému rozvoju. Najväčší dôraz kladie na ženy, ktoré cestujú samé.

Je to skutočne veľmi inšpiratívne video a odporúčam pozrieť všetky tri časti prednášky!

časť ôsma: o cikaní a strácaní sa

Pamätám si, ako som si bookovala letenky na svoju prvú cestu do Stockholmu. Boli asi dve hodiny ráno, mala som u seba kamarátku, boli sme pripité, veselé a terorizovali sme spoločnú kamarátku, ktorá bola v práci a znudene si pozerala lacné letenky. Tak prečo by som mame nešla vybrať debetku a rovno tri letenky nezabookovala? (Moja veta pri raňajkách: "inak mami, máš na účte o 56 eur menej, zajtra ti ich vrátim." jej na dosť dlhú chvíľu vyrazila dych. po vete "bookovala som letenky do Stockholmu" sa radšej zdvihla a odišla to predýchať do obývačky) Po prvotných výkrikoch "My ideme do Stockholmu, jes! Vezmeme si Zenity, žlté a zelené kabáty, budeme skackať v balerínkach!" sme sa na seba pozreli opitými červenými očami a hanblivo preniesli "Inak... kde je vlastne Stockholm?"

To bol trapný vtip na úvod, ale ono sa to naozaj stalo. A stalo sa aj to, že som do Stockholmu letela, prvýkrát žila cez CouchSurfing, objavovala krásu predraženej kávy, lodiek, Zenitu a švédskej módy.
A dokonca som pravdepodobne aj začala so svojou stockholmskou tradíciou a teda: cikanie na verejných priestranstvách. Nie, Romana nemôže byť slušný turista, ktorý si popozerá pamiatky, dá si kafé, pofotí si kompaktom a odtrepe sa do súkromia. Romana musí fotiť veľkým analógovým telivom cudzích ľudí priamo na ulici (či naháňať stráže priamo počas ich výmeny), mávať nohami v prístave, tlačiť do seba kuracie krídla a pivo a potom sa ísť vyčúrať do podchodu. Lebo jej couchsurfing hostiteľ jej povedal, že to je tak fajn, že to robia všetky stockholmské pripité slečny, keď nechcú platiť za verejné záchody... čo tam po tom, že bolo 6 hodín podvečer?

Presne na túto príhodu som si spomenula, keď som okolo obeda, skrytá v kríkoch pod bytovkami, cikala a krútila krkom ako volavka, čo som tak pozorne sledovala okolie.

Ale po poriadku. V Stockholme sme bývali na internátoch u Adinej kamarátky, ktorá tam bola na Erasme. Mňa prirodzene pochytila moja mizantropická nálada a hneď pri prvom výlete do centra som zdrhla do najbližšej zákruty, do ďalšej a do ďalšej... a zrazu som netušila, kde sú ony a už vôbec nie, kde som ja. Čo tam po tom, že som nemala telefón? Že nemám ani len orientačný zmysel a žiadnu predstavu o tom, kde sme to vlastne bývali? A žiadne kľúče, nič?

Dôrazne odporúčam!!! Stratiť sa v Stockholme je naozaj nádherné. Bezcieľne som sa prechádzala, zastavovala sa na mostoch, skackala si po parkoch. Bez jedinej koruny vo vrecku som trpela smädom i hladom, ale bolo mi to jedno. Dostala som sa na koncert jazzového bigbandu, z tašky som si vytiahla Montesquieuho a cítila som sa skvelo. A samozrejme... som potom hodinu hľadala miesto, kde sa vycikám.

Aj o pár dní neskôr som sa v Stockholme stratila. A deň na to som sa načierno dostala do počítačovej učebne technickej vysokej školy, kde som písala práce do školy a hysterčila, že na to prídu a vyhodia ma odtiaľ.

Turisticky som si Stockholm užila rok predtým. Teraz som sa tešila zo svojho backpacker statusu, z Pakistáncov na intráku, zo Somálčanky, s ktorou som sa zoznámila, keď som už takmer urevane a vyhladovane blúdila po komplexe internátov a netušila, kde bývam a z intimity, ktorú mi mesto poskytovalo. Z toho, že som sa mohla smiať na turistoch, ľahnúť si na lavičku a dočítať Bukowskeho a dýchať pri tom atmosféru mesta.

Teším sa na ďalší Stockholm výlet. Začnem si na plán mesta značiť cikacie priestranstvá!