Znova som zacala uvazovat o ludoch. Vzdy, ked som dlho zavreta v meste, tak dostanem taky zvlastny pocit, ze ina Cesta neexistuje. Preto som casto neprijemna, nepristupna a mam problemy s komunikaciou. Neviem sa poriadne rozpravat s ludmi, ktori si zavreli dvere pred inymi moznostami. Bojim sa ich vplyvu na moju hlavu.
Potom vsak znova odidem, presne tak, ako sme to teraz urobili prave jedenast dni dozadu, a ja znova zacnem uvazovat o inom zivote. Pripomenenula som si to, co milujem na svete.
Roznorodost.
Viete, Boha som uz nasla. Necakane. Ani som ho nehladala, on ma nasiel.
Celozivotne som vsak hladala TO. TO, o ktorom tolko pisal Jack Kerouac, TO, ktore ste citili z kazdeho jedneho pismena, ktore napisal. TO. Citila som ho, avsak nebola som si nim ista. Ale teraz uz viem, ze som ho nasla.
Viem to.
Vcera sme sli z Oslo do Bergenu. Konecne sme sa dostali od motorkarov. Zobral nas mlady Izraelcan, ktory si cestuje po Europe, predava obrazy a zaraba si na studium. Bola to asi najlepsia cesta, aku som kedy mala. Bol blazon, zastavoval, kde sa dalo, fotil vyskal, jacal, my sme taktiez fotili, vyskali, jacali a spolocne sme si rozumeli v nadseni.
Prekrikovali sme sa, hucali sme do seba nase myslienky o antickej filozofii a bolo nam uzasne. Pat hodin.
A on sa na mna pozrel a povedal mi:
"Ja viem, ze si TO nasla. Viem, ze TO citime spolu."
A ja konecne viem, ze som na tej spravnej Ceste. S ludmi, ktori sa neuzatvaraju. Otvaraju svoje dvere, ci uz na domoch alebo autach. Pomahaju, smeruju, sprevadzaju.
Znova si uvedomujem, ze neexistuje len ta jedna linka, skola, skola, vysoka skola, brigady, dovolenky, statnice, praca, dovolenky, dochodok a koniec. To, na co vzdy zabudnem v obkoleseni ludi, ktorych najvacsou zabavou je striedat lokaly a sem tam rekreacne zasportovat, no vsak stale v jednej linajke. S jednym zaverom. Spolocnym.
Kukam teraz na tych troch Poliakov, u ktorych byvame. Viete, oni dostudovali skolu a odisli do Bergenu. Devat mesiacov tu byvali cez couchsurfing, pomedzi to robili male brigady, prace, potom si konecne prenajali vlastny byt a pokracuju v hladani tvalej prace, aby sa tu usadili.
Ked na vlastne oci vidite, ze to ide skutocne aj inak, ze to nie je iba vo vasej hlave, tak tomu zacnete verit omnoho viac.
Teraz, ked mam Boha, TO a viziu Cesty, tak sa mozem spokojne prehlasit najstastnejsim clovekom na svete.
S dlhmi, nestihackami, problemami a neviem cim... no a co. To patri k zivotu, aby bola sranda.
piatok 27. augusta 2010
utorok 24. augusta 2010
cast stvrta: odteraz bacha na mna, mam konexie na motorkarsky gang v Oslo (aneb to sa moze stat len mne)
A myslim to uplne vazne!
Ako som spominala, stopovanie do Varmlandu nam nakoniec nevyslo, tak sme sa rozhodli ficat do Norska. Chceli sme Oslom preletiet a co najrychlejsie sa dostat do Bergenu, vsak ani prespanie sme tu neriesili...
Ale co cert nechcel, muhaha!
Teraz pozor studenti scenaristiky, davam vam namet na film, zaver mozete pozmenit podla vlastneho rozhodnutia:
Zacina to dobrodruzne. Dve slecny stopuju na okraji Göteburgu, znacka Oslo, nadsene poskakuju a cakaju, co bude.
Pokracuje to trapasovo a vtipne zaroven, ked im zastavi dvojmiestny kabriolet so sexi biznismenmi a ponukou na nejake to harasenie v ich luxusnom apartmane.
Potom bezne, zastavi stare Volvo, slecny si nahadzu batozinu dozadu, zasmeju sa na nahadzanych kartonoch cigariet, ze haha, ide predavat v Norsku svedske cigarety, lebo v Norsku je vsetko drahe jak rit a tesia na cestu.
Prichadza... eeeeeeeeeeeeeee... horrorova cast! Panko najskor slecnam hodi po dva pakle cigariet, potom im ukazuje svoju lod (fotku teda), vsade ma tetovania, ukazuje im aj svoju byvalku, vychrtnutu ceckatu blondinku v plavkach, motorku a potom aj oznamuje, ze ma styri deti.
Slecny sa trasu, panko zacne telefonovat, slecny telepaticky pochopia, ze ich ide predat na organy. Zufalo zvieraju svoje slzaky v taskach a veria, ze im to pomoze. Ujo sa sprava kamaratsky a priatelsky, pozve ich na obed (KONECNE SOM JEDLA TIE MASOVE GULE VO SVEDSKU A NIE V IKEY!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!), veselo ich vezie do Osla, rozprava im hluposti v zlej anglictine a za hranicami veselo poznamena, ze joj, esteze nas nekontrolavali, vzadu mam zbran.
Derikova sa v tej chvili zosrala, zostala, zgrcala, zacala vrieskat, buchat ho po hlave lyzickou a tak dalej.
V skutocnosti som sa nervozne zasmiala a povedala, ze mam strach.
"Nemusis sa bat, ja som dobry k ludom. Len tych, ktorych nemam rad, tak..."
AAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAA
Slubil nam, ze nas odvezie na miesto za Oslom, kde sa da stopovat (ta co, tak bud nas tam zastreli alebo znasilni, co sme mali robit) a my ze ok, ok. Ale ze nas predtym vezme domov, nech sa osprchujeme (to aby sme mali ciste organy, viete), skontrolujeme maily (povedat posledne zbohom) a potom nas tam aj s kamaratom zavezie (grupac, chapete).
(inak ahoj mami)
No. Do Osla sme prisli asi o siestej vecer, veselo sme si tu zacali u nich doma pustat Lennyho Kravitza, popijat pivo a ich 75% domace (ahoj mami) a z neznameho dovodu sme sa rozhodli, ze ostaneme v Oslo. U nich doma. U ludi, ktori si odkladaju zbrane do kuchynskej linky, patria do motorkarskeho gangu a celu noc drtia na hracej konzole Wii (a my spolu s nimi, hahaha).
A potom nas zobrali na farmu k ich kamaratovi, ktory mal asi 50 a veselo si balil jedno hasisove brko za druhym a este mi aj oznamil, ze tie macky, s ktorymi sa veselo hram, patria jeho dcere.
Aj ja chcem otca, ktory si bude balit hasisove brka v obyvacke a na youtube si pustat Toma Waitsa!!!! (ahoj mami)
Ale na farme bolo krasne. Sice bola tma, ale bolo citit tu atmosferu. Okolo nas sami norski motorkari, vsetci k nam boli velmi mili a vobec nas neotravovali (naozaj, mami). Vypytovali sa nas na nasu cestu, ukazovali sme im na mape, kde sme uz boli a kam sa chystame a stale uvazovali, ako nam co najviac pomoct.
Naozaj su velmi napomocni. Kam sa da, nas odvezu autom, davaju nam jest a vobec nas nijak neotravuju. (naozaj, mami)
A povedzte, kedy ste naposledy do deviatej rana si pustali s motorkarom a byvalym clenom norskeho tajneho komanda na youtube videa ako totalni magori??? Ked uz isli vsetci spat?
odkaz pre maminku: ver mojmu nosu na ludi. prosim.
ziadost na zaver:
Drahe mesto Oslo, prosim, odstrante z damskych zachodov pri tom hrade tam hore, kde nebyva kralovska rodina, ale straze tam aj tak saskuju, osy, nech uz viac nestipu moje kamaratky do krku.
Dakujem.
O tom, co sme videli v Osle a co sme tu este robili, mozno niekedy nabuduce.
Motorkarom zdar! (a zajtra sa povozim na harlejke, vole)
Ako som spominala, stopovanie do Varmlandu nam nakoniec nevyslo, tak sme sa rozhodli ficat do Norska. Chceli sme Oslom preletiet a co najrychlejsie sa dostat do Bergenu, vsak ani prespanie sme tu neriesili...
Ale co cert nechcel, muhaha!
Teraz pozor studenti scenaristiky, davam vam namet na film, zaver mozete pozmenit podla vlastneho rozhodnutia:
Zacina to dobrodruzne. Dve slecny stopuju na okraji Göteburgu, znacka Oslo, nadsene poskakuju a cakaju, co bude.
Pokracuje to trapasovo a vtipne zaroven, ked im zastavi dvojmiestny kabriolet so sexi biznismenmi a ponukou na nejake to harasenie v ich luxusnom apartmane.
Potom bezne, zastavi stare Volvo, slecny si nahadzu batozinu dozadu, zasmeju sa na nahadzanych kartonoch cigariet, ze haha, ide predavat v Norsku svedske cigarety, lebo v Norsku je vsetko drahe jak rit a tesia na cestu.
Prichadza... eeeeeeeeeeeeeee... horrorova cast! Panko najskor slecnam hodi po dva pakle cigariet, potom im ukazuje svoju lod (fotku teda), vsade ma tetovania, ukazuje im aj svoju byvalku, vychrtnutu ceckatu blondinku v plavkach, motorku a potom aj oznamuje, ze ma styri deti.
Slecny sa trasu, panko zacne telefonovat, slecny telepaticky pochopia, ze ich ide predat na organy. Zufalo zvieraju svoje slzaky v taskach a veria, ze im to pomoze. Ujo sa sprava kamaratsky a priatelsky, pozve ich na obed (KONECNE SOM JEDLA TIE MASOVE GULE VO SVEDSKU A NIE V IKEY!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!), veselo ich vezie do Osla, rozprava im hluposti v zlej anglictine a za hranicami veselo poznamena, ze joj, esteze nas nekontrolavali, vzadu mam zbran.
Derikova sa v tej chvili zosrala, zostala, zgrcala, zacala vrieskat, buchat ho po hlave lyzickou a tak dalej.
V skutocnosti som sa nervozne zasmiala a povedala, ze mam strach.
"Nemusis sa bat, ja som dobry k ludom. Len tych, ktorych nemam rad, tak..."
AAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAA
Slubil nam, ze nas odvezie na miesto za Oslom, kde sa da stopovat (ta co, tak bud nas tam zastreli alebo znasilni, co sme mali robit) a my ze ok, ok. Ale ze nas predtym vezme domov, nech sa osprchujeme (to aby sme mali ciste organy, viete), skontrolujeme maily (povedat posledne zbohom) a potom nas tam aj s kamaratom zavezie (grupac, chapete).
(inak ahoj mami)
No. Do Osla sme prisli asi o siestej vecer, veselo sme si tu zacali u nich doma pustat Lennyho Kravitza, popijat pivo a ich 75% domace (ahoj mami) a z neznameho dovodu sme sa rozhodli, ze ostaneme v Oslo. U nich doma. U ludi, ktori si odkladaju zbrane do kuchynskej linky, patria do motorkarskeho gangu a celu noc drtia na hracej konzole Wii (a my spolu s nimi, hahaha).
A potom nas zobrali na farmu k ich kamaratovi, ktory mal asi 50 a veselo si balil jedno hasisove brko za druhym a este mi aj oznamil, ze tie macky, s ktorymi sa veselo hram, patria jeho dcere.
Aj ja chcem otca, ktory si bude balit hasisove brka v obyvacke a na youtube si pustat Toma Waitsa!!!! (ahoj mami)
Ale na farme bolo krasne. Sice bola tma, ale bolo citit tu atmosferu. Okolo nas sami norski motorkari, vsetci k nam boli velmi mili a vobec nas neotravovali (naozaj, mami). Vypytovali sa nas na nasu cestu, ukazovali sme im na mape, kde sme uz boli a kam sa chystame a stale uvazovali, ako nam co najviac pomoct.
Naozaj su velmi napomocni. Kam sa da, nas odvezu autom, davaju nam jest a vobec nas nijak neotravuju. (naozaj, mami)
A povedzte, kedy ste naposledy do deviatej rana si pustali s motorkarom a byvalym clenom norskeho tajneho komanda na youtube videa ako totalni magori??? Ked uz isli vsetci spat?
odkaz pre maminku: ver mojmu nosu na ludi. prosim.
ziadost na zaver:
Drahe mesto Oslo, prosim, odstrante z damskych zachodov pri tom hrade tam hore, kde nebyva kralovska rodina, ale straze tam aj tak saskuju, osy, nech uz viac nestipu moje kamaratky do krku.
Dakujem.
O tom, co sme videli v Osle a co sme tu este robili, mozno niekedy nabuduce.
Motorkarom zdar! (a zajtra sa povozim na harlejke, vole)
nedeľa 22. augusta 2010
Cast tretia: Ludia su... a zvieratka viac
Göteburg je v znameni tulenov a anduliek
V Göteborgu bolo (a vlastne stale je. svojim sposobom) uzasne. Uz len ta taxikarska metalova hlava, co nas sem doviezla z Malmö, bola predzvestou toho, ze to tak proste bude. Plne ludi, ukecane, uletene, uspievane, ubehane, uvidene... Na Dundera (to bol ten taxikar) sme sa sice uz v meste nepytali (tvrdil, ze ho tu pozna kazdy. skoda, mohli sme to fakt skusit), ale to mnozstvo ludi okolo nas nam akosi z hlavy vytlacilo cokolvek ine.
Viete, co ma na Svedsku nikdy neprestane fascinovat? Ze tu skutocne mozete byt tym, cim chcete. A nikto na vas pohorsene neplesti oci. Johanna, slecna, u ktorej byvame cely vikend, ma kravsku karicku v nose, potetovane nohy (dneska som s potesenim postrehla, ze si ich neholi a prestala som sa citit blbo za moju lenivost, haha) a pracuje ako vychovavatelka. Viete si predstavit tu rodicovsku vzburu na Slovensku, keby zistili, ze v skolskej druzine je namiesto tety s natackami na hlave a smradlavym podpazusim mlada slecna s piercingom v nose a potetovanymi nohami? No amen tma predsudky.
A uplny plus navyse!!! Ona si zo svojho vychovavatelskeho platu kupila utulny jednoizbovy bytik a v tomto obdobi k nemu dokupila maly domcek nedaleko centra.
Znova sa pytam... co som komu urobila, ze som sa musela narodit tam, kde som sa narodila?
Kde sa na mna pozeraju cez prekrizene prsty, kde sa clovek boji zalozit si rodinu ako mlady, kde sa fakt musi debilne rozhodovat medzi pracou a rodinou a kde neexistuje stredna cesta medzi pocitanim kazdeho centu a debilnym mamonskym megalomanstvom?
Nechcem vela mudrovat. Nie som na to povolana. Nie som odbornik. Jedine, co viem, je zdvihnut prst, skerit sa na ludi, citat, rozpravat, spikovat, parlovat a sledovat a autisticky sa kyvat spredu dozadu.
Ale aj tak mi je luto, ze moja generacia na Slovensku nikdy nebude zit dostojne. Jednoducho nebude a pre mna za mna sa aj poskladajte do kocky, nepresvedcite ma o opaku. Este aspon tri generacie sa budu musiet vystriedat, aby konecne vedeli, co maju ako robit, ako najst svoju cestu v demokracii a aby pochopili nieco take, ako je pojem ZODPOVEDNOST.
Dobre.
Göteburg vonia, viete o tom?
Tak zvlastne... morsky orechovo. Mozno preto si to spajam s orechami, lebo D. mi povedala, ze more jej vonia ako oriesky a oriesky mi pripominaju maminu, lebo je veverica, a maminu mam radsej ako more, tak mi je tu teraz dobre. Je to spravne zmatene? To je dobre. Aj pobyt tu je zmateny. Je to take prevazanie sa nacierno hore dole, stretavanie ludi (pockajte, az uvidite toho Mexicana, Francuza, Holandanov, divne pohrdavu Finku, Svedov, Svedov a Sveeeeeeeeedoooooooooov), pozorovanie tulenov, tucniakov, bicykle, auta, zivot, pitie piva.
A tie tulene! Normalne, v parku. Pridete sa prejst do parku a tam zrazu bum voda, kricia okolo nej deti, tak sa idete reku kuknut, ze co v tej vode akoze je a tam sa zrazu vyrochni tulen a vy sa pridate k jaciacim detom. Alebo vy mozno nie, ale ja som strasne jacala. Lebo som videla asi 6 tulenov!!! A tak smiesne sa snazili dostat z vody von, skakali na bruchu a smiesne sa prevalovali na chrbte a mavali plutvickami a rochnili sa. To sa inak neda nazvat. Proste som videla rochniace sa tulene a jacala som ako magor.
(Ada ma potom len pohladkala po hlave, ze "No pod ty autistik, pokracujeme.")
Inak je uzasne, akych ludi sa da stretnut. Napriklad takych, ktori vas donutia sa citit ako doma. Donutia v pozitivnom zmysle. Proste vam daju kluce, vyobjimaju vas a odidu niekam prec na vikend. Presne to spravila Johanna. Prvykrat som ju stretla v Brne, ked cestovala s priatelom do Chorvatska a ja som ju ubytovala u seba. Tolko dovery v jednom cloveku! Takze si uzivame G. s klucami vo vrecku, povalujuc sa v parku, bimbajuc po byte, variac, upratujuc, chodiac na pivo a stretavajuc ludi.
Dnes sme chceli ist do Värmlandu. Lebo romana dostala romanticky zachvat niekolko mesiacov dozadu, zamilovala sa do Gösty Berlinga a nic ju neprinuti tam neist. Okrem faktu, ze z G. sa jednoducho stopom do Karsltadu dostat neda!!!!!!!!!!! Takze my zajtra ideme do Osla a ja mam o dovod naviac sa do Svedska vratit. Juchacha. Idem sa povypravat s andulkami, co mi sedia za chrbtom a nehorazne blabocu. Zasa raz mame byt same pre seba.
V Göteborgu bolo (a vlastne stale je. svojim sposobom) uzasne. Uz len ta taxikarska metalova hlava, co nas sem doviezla z Malmö, bola predzvestou toho, ze to tak proste bude. Plne ludi, ukecane, uletene, uspievane, ubehane, uvidene... Na Dundera (to bol ten taxikar) sme sa sice uz v meste nepytali (tvrdil, ze ho tu pozna kazdy. skoda, mohli sme to fakt skusit), ale to mnozstvo ludi okolo nas nam akosi z hlavy vytlacilo cokolvek ine.
Viete, co ma na Svedsku nikdy neprestane fascinovat? Ze tu skutocne mozete byt tym, cim chcete. A nikto na vas pohorsene neplesti oci. Johanna, slecna, u ktorej byvame cely vikend, ma kravsku karicku v nose, potetovane nohy (dneska som s potesenim postrehla, ze si ich neholi a prestala som sa citit blbo za moju lenivost, haha) a pracuje ako vychovavatelka. Viete si predstavit tu rodicovsku vzburu na Slovensku, keby zistili, ze v skolskej druzine je namiesto tety s natackami na hlave a smradlavym podpazusim mlada slecna s piercingom v nose a potetovanymi nohami? No amen tma predsudky.
A uplny plus navyse!!! Ona si zo svojho vychovavatelskeho platu kupila utulny jednoizbovy bytik a v tomto obdobi k nemu dokupila maly domcek nedaleko centra.
Znova sa pytam... co som komu urobila, ze som sa musela narodit tam, kde som sa narodila?
Kde sa na mna pozeraju cez prekrizene prsty, kde sa clovek boji zalozit si rodinu ako mlady, kde sa fakt musi debilne rozhodovat medzi pracou a rodinou a kde neexistuje stredna cesta medzi pocitanim kazdeho centu a debilnym mamonskym megalomanstvom?
Nechcem vela mudrovat. Nie som na to povolana. Nie som odbornik. Jedine, co viem, je zdvihnut prst, skerit sa na ludi, citat, rozpravat, spikovat, parlovat a sledovat a autisticky sa kyvat spredu dozadu.
Ale aj tak mi je luto, ze moja generacia na Slovensku nikdy nebude zit dostojne. Jednoducho nebude a pre mna za mna sa aj poskladajte do kocky, nepresvedcite ma o opaku. Este aspon tri generacie sa budu musiet vystriedat, aby konecne vedeli, co maju ako robit, ako najst svoju cestu v demokracii a aby pochopili nieco take, ako je pojem ZODPOVEDNOST.
Dobre.
Göteburg vonia, viete o tom?
Tak zvlastne... morsky orechovo. Mozno preto si to spajam s orechami, lebo D. mi povedala, ze more jej vonia ako oriesky a oriesky mi pripominaju maminu, lebo je veverica, a maminu mam radsej ako more, tak mi je tu teraz dobre. Je to spravne zmatene? To je dobre. Aj pobyt tu je zmateny. Je to take prevazanie sa nacierno hore dole, stretavanie ludi (pockajte, az uvidite toho Mexicana, Francuza, Holandanov, divne pohrdavu Finku, Svedov, Svedov a Sveeeeeeeeedoooooooooov), pozorovanie tulenov, tucniakov, bicykle, auta, zivot, pitie piva.
A tie tulene! Normalne, v parku. Pridete sa prejst do parku a tam zrazu bum voda, kricia okolo nej deti, tak sa idete reku kuknut, ze co v tej vode akoze je a tam sa zrazu vyrochni tulen a vy sa pridate k jaciacim detom. Alebo vy mozno nie, ale ja som strasne jacala. Lebo som videla asi 6 tulenov!!! A tak smiesne sa snazili dostat z vody von, skakali na bruchu a smiesne sa prevalovali na chrbte a mavali plutvickami a rochnili sa. To sa inak neda nazvat. Proste som videla rochniace sa tulene a jacala som ako magor.
(Ada ma potom len pohladkala po hlave, ze "No pod ty autistik, pokracujeme.")
Inak je uzasne, akych ludi sa da stretnut. Napriklad takych, ktori vas donutia sa citit ako doma. Donutia v pozitivnom zmysle. Proste vam daju kluce, vyobjimaju vas a odidu niekam prec na vikend. Presne to spravila Johanna. Prvykrat som ju stretla v Brne, ked cestovala s priatelom do Chorvatska a ja som ju ubytovala u seba. Tolko dovery v jednom cloveku! Takze si uzivame G. s klucami vo vrecku, povalujuc sa v parku, bimbajuc po byte, variac, upratujuc, chodiac na pivo a stretavajuc ludi.
Dnes sme chceli ist do Värmlandu. Lebo romana dostala romanticky zachvat niekolko mesiacov dozadu, zamilovala sa do Gösty Berlinga a nic ju neprinuti tam neist. Okrem faktu, ze z G. sa jednoducho stopom do Karsltadu dostat neda!!!!!!!!!!! Takze my zajtra ideme do Osla a ja mam o dovod naviac sa do Svedska vratit. Juchacha. Idem sa povypravat s andulkami, co mi sedia za chrbtom a nehorazne blabocu. Zasa raz mame byt same pre seba.
štvrtok 19. augusta 2010
Cast druha: Asi sa zo mna stane feministka a znova neznasam francuzsku klavesnicu
Momentalne pisem z Malma. Najdite si na mape a urobte si cestovatelsku bodku.
V skratkovitej skratke, pretoze pisat na francuzskej klavesnici je fakt blivajz (ale Francuz, u ktoreho byvame, blivajz nie je. A to napriek tomu, ze mu nechutil fernet. Ale hruska ano.) Hned na uvod si dame kratku chvilku zamyslenia sa. Preto vopred upozornujem tych, ktori nemaju zaujem, aby som im svojimi dunivymi myslienkami prehovarala do duse, nech to pekne preskocia o niekolko riadkov dalej. Nech skusia desat, ak to nebude fungovat, tak este dalsich desat.
Stop z Drietomej bol rychly. Do desiatich minut nam zastavil minibus plny zilinskych futbalovych fanusikov (nechcem vediet, ako sa spili po vyhernom zapase) a nam sa veru nechcelo cakat, tak sme okamzite nastupili.
Cim tupsie sa spravali, tym viac a viac som sa stavala feministkou.
Viete, mili kamaradovia, vzdy mi bola milsia muzska spolocnost.
BLA BLA BLA, prerusila som pisanie, uzila si Malmö, pricestovala do Göteborgu a vysrala sa na feminizmus.
Dobre. Vysvetlite mi niekto, preco som sa narodila v takej diere??? Tym nemyslim Slovensko, tym myslim Povazsku Bystricu. Cloveka az depresie chytaju (no dobre, mna az potom), ked sa prechadza po Malme, vala sunky pri mori, hupe nohami, popija pivo, pozera na krasne domceky, apartmanove bytovky, krasne balkony, ludi citajucich, zijucich, prechadzajucich sa, bicyklujucich sa a tak dalej, ze PRECO SA PROSTE NARODIL V TAKEJ DIERE???
Je to extremne nefer!!!
Viete, ja som dobry clovek, tiez si zasluzim narodit sa v Malme!!!
A videli sme tam super zvieratka, byvali sme u super Francuza, pili s Kanadanom, s Bieloruskou, rozpravali po francuzsky, po anglicky, po slovensky, po svedsky, smiali sme sa, rozpravali sme sa, pili sme, varili sme a bolo nam dobre. (ano, to pitie je tam schvalne dvakrat)
A potom sme sli na stopa. Prehodili sme nase kluce od Benoitovho bytu cez postovu schranku a znemoznili si tak samovolny navrat k nemu domov. Nahodili mega batohy na chrbat a presli sa po Malme pesi. Stopnutie auta do Göteborgu trvalo trosku dlhsie, lebo dost dlho nam zastavovali len auta smerujuce do Lundu. Ale to cakanie stalo za to!!
Prosim pekne, viezli sme sa v taxiku (ano, stopli sme taxik. cesta, ktora vraj normalne stoji 500 eur taxikom nas vysla zdarma) s metalistom z Göteborgu, ktory hrava s clenmi In Flames WoW, hahaha. A spievali sme spolu Michaela Jacksona a snazil sa nas naucit po svedsky. A jednoducho nas hodil az ku kamaratkinej praci.
Takze, to aby ste vedeli, ako sa mame.
Od feminizmu som udstupila, to jedine, ak by som znova stretla nejakych dementnych futbalovych fanusikov. Hoci mam vybornu obrannu vetu: "Som lesba a mam kramy."
Svedsko je super. Juchachaaa.
V skratkovitej skratke, pretoze pisat na francuzskej klavesnici je fakt blivajz (ale Francuz, u ktoreho byvame, blivajz nie je. A to napriek tomu, ze mu nechutil fernet. Ale hruska ano.) Hned na uvod si dame kratku chvilku zamyslenia sa. Preto vopred upozornujem tych, ktori nemaju zaujem, aby som im svojimi dunivymi myslienkami prehovarala do duse, nech to pekne preskocia o niekolko riadkov dalej. Nech skusia desat, ak to nebude fungovat, tak este dalsich desat.
Stop z Drietomej bol rychly. Do desiatich minut nam zastavil minibus plny zilinskych futbalovych fanusikov (nechcem vediet, ako sa spili po vyhernom zapase) a nam sa veru nechcelo cakat, tak sme okamzite nastupili.
Cim tupsie sa spravali, tym viac a viac som sa stavala feministkou.
Viete, mili kamaradovia, vzdy mi bola milsia muzska spolocnost.
BLA BLA BLA, prerusila som pisanie, uzila si Malmö, pricestovala do Göteborgu a vysrala sa na feminizmus.
Dobre. Vysvetlite mi niekto, preco som sa narodila v takej diere??? Tym nemyslim Slovensko, tym myslim Povazsku Bystricu. Cloveka az depresie chytaju (no dobre, mna az potom), ked sa prechadza po Malme, vala sunky pri mori, hupe nohami, popija pivo, pozera na krasne domceky, apartmanove bytovky, krasne balkony, ludi citajucich, zijucich, prechadzajucich sa, bicyklujucich sa a tak dalej, ze PRECO SA PROSTE NARODIL V TAKEJ DIERE???
Je to extremne nefer!!!
Viete, ja som dobry clovek, tiez si zasluzim narodit sa v Malme!!!
A videli sme tam super zvieratka, byvali sme u super Francuza, pili s Kanadanom, s Bieloruskou, rozpravali po francuzsky, po anglicky, po slovensky, po svedsky, smiali sme sa, rozpravali sme sa, pili sme, varili sme a bolo nam dobre. (ano, to pitie je tam schvalne dvakrat)
A potom sme sli na stopa. Prehodili sme nase kluce od Benoitovho bytu cez postovu schranku a znemoznili si tak samovolny navrat k nemu domov. Nahodili mega batohy na chrbat a presli sa po Malme pesi. Stopnutie auta do Göteborgu trvalo trosku dlhsie, lebo dost dlho nam zastavovali len auta smerujuce do Lundu. Ale to cakanie stalo za to!!
Prosim pekne, viezli sme sa v taxiku (ano, stopli sme taxik. cesta, ktora vraj normalne stoji 500 eur taxikom nas vysla zdarma) s metalistom z Göteborgu, ktory hrava s clenmi In Flames WoW, hahaha. A spievali sme spolu Michaela Jacksona a snazil sa nas naucit po svedsky. A jednoducho nas hodil az ku kamaratkinej praci.
Takze, to aby ste vedeli, ako sa mame.
Od feminizmu som udstupila, to jedine, ak by som znova stretla nejakych dementnych futbalovych fanusikov. Hoci mam vybornu obrannu vetu: "Som lesba a mam kramy."
Svedsko je super. Juchachaaa.
pondelok 16. augusta 2010
časť prvá: odchádzanie
Gýčovosť je vyčerpaná v pozadí, patetickosť v názve, môžeme začať.
Priznám sa. Skutočná cestovateľská horúčka ma chytila až dnes. A ani to nie po zobudení. To bola ešte horúčka stresová, lebo ako vždy, rmn nič nestíha. Nič nič nič, všade je neskoro, všade beží, fučí, potí sa, v hlave kričí a nadáva a hovorí, že nabudúce všetko načas urobí a aj o týždeň skôr pre istotu (hahaha).
Takže napriek tomu, že som si myslela, že dneska som v Brne posledný krát a zajtra pofičím rovno do Prahy, tak sa tam budem musieť ešte zastaviť, pretože:
1. môj krásny milovaný zenitčok som nechala voľne pohodený na stole! Zenit!!! Bez zenitu ani na krok, do Škandinávie bez kinofilmovej zrkadlovky? NIKDY!!!
2. zabudla som si pas. ja viem, že pas nepotrebujem, ale čo ak mi ukradnú občianku? vytasím pas z ponožky!
3. isto som ešte niečo zabudla, ale neviem si spomenúť na to, čo. a možno budem dieťaťom šťasteny a konečne po mesiacoch nájdem aj slovenskú simkartu. podľa mňa je v tej zelenej lucky strike krabičke, ktorá netuším, kde je.
4. spracem všetky veci do skríň. to som mala v skutočnosti urobiť dneska, ale zabudla som na to. a idú nám meniť okná, tak aby na to nepadal prach. a predovšetkým, aby som nestresovala spolubývajúce mojím bordelom. presne tak.
Takže po zabudnutí takmer všetkého, vyzdvihnutí výplaty a zjedení párka v rohlíku s horčicou (boleli ma nohy, taška ma tlačila k zemi, lebo isto vážila aspoň 200 kíl, notebook ďalších 800 a príručná taška asi 40), som samozrejme dobehla úplne posledná na autobus, ktorý mal odísť minútu pred mojím príchodom, ale šoféri ma predsa majú radi. Aj ufučanú a červenú a s roztečeným make-upom ma vezmú do autobusu.
No a tam ma chytila cestovná horúčka. Sadla som si a začala som sa klepať. Za oknom bola hmla, mrholilo, všade kopce, skosené do trávnata a ja som myslela len na Škandináviu. Všetko vyzeralo škandinávsky. Rozrevala som sa v autobuse ako malý debiu a tešila som sa, že ma nikto nevidí. A veľmi som sa nútila nerobiť si ilúzie a nesnívať si to, čo ma čaká. Nech sa nechám prekvapiť.
Ale keď ono to tak naskočilo a ja som si zrazu začala vybavovať, ako veľmi milujem fjordy, ako potrebujem hľadať stratené duše gavalierov vo Värmlande, ako mi chýba čistenie hlavy na ceste a kričanie len tak niečoho do prázdna, lebo sa potrebujem uvoľniť. V hlave sa mi začali prekrikovať Kings of the Convenience s Fever Ray a ja som sa začala už len tak nesúrodo nadhadzovať na stoličke a radšej som sa ani nepokúsila vytiahnuť Bukowskeho z tašky. Nesústredila by som sa.
No a tak mi to pošibávalo na hlavu, až kým som neprišla do Považskej. Kde som zistila, že je to tu ešte škaredšie a rozbitejšie, než keď som tu bola naposledy, inak nič nové. Aha a cestovné poriadky sú ešte zničenejšie, šoféri sa ešte viac vyžívajú v prechádzaní cez tie najväčšie kaluže, aby vás na chodníku ošpliechali, ale hlavne, že saláma v Tescu je stále lacná :-*
Áno, saláma je dôležitým mostíkom a spojovateľom k prejdeniu k ďalšej časti nášho opisovania a rozprávania a tak.
Lebo sme boli nakupovať jedlo, pretože jedlo škandinávske iz veri ixpenzif.
Tak také záverečné jedlo suma sumárum ANEB cítime sa ako deti, ktoré idú do tábora a rodičia im nakupujú cukríky a keksíky.
-cukríky (verdana, haribo, bon pari)
-keksíky (bebe dobré ráno, maslový klub bebe či kieho, zlaté polomáčané, venčeky, mily, kitkat)
-olivy (6 balíkov)
-paštéty (veľa)
-2 štangle suchej salámy
-vifonky (to je potrebné, to si budeme variť u našich hostiteľov také zložité jedlo! :D )
-špagety (to aby sme boli kúlové u našich hostiteľov, keď sa budeme chcieť zapojiť do prípravy jedla. že "aha, my máme špagety a olivy! si môžeme spraviť niečo talianske! so salámou!)
-alkohol (liter citrusu, liter hrušky, na letisku dokúpime ešte dačo)
-žuvačky
-ňáka tá kozmetika
-na viac už nedovidím
Toľko k našim smutným záležitostiam. Pripomenulo mi to poviedku od Woodyho Allena, ktorej názvom si nie som istá, ale bolo to niečo ako Metternichove zoznamy spodného prádla. Ale keďže som debil na mená, tak to meno bude isto iné. A pripomenulo mi to preto, lebo posledné dni o nej furt rozprávam. Tak je.
Najbližšie sa vidíme/počujeme/čítame z Malma,možno sa dozviete aj niečo o našej plánovanej trase.
Na záver už len heslo výletu:
NECH ŽIJÚ EPILÁTORY!
Priznám sa. Skutočná cestovateľská horúčka ma chytila až dnes. A ani to nie po zobudení. To bola ešte horúčka stresová, lebo ako vždy, rmn nič nestíha. Nič nič nič, všade je neskoro, všade beží, fučí, potí sa, v hlave kričí a nadáva a hovorí, že nabudúce všetko načas urobí a aj o týždeň skôr pre istotu (hahaha).
Takže napriek tomu, že som si myslela, že dneska som v Brne posledný krát a zajtra pofičím rovno do Prahy, tak sa tam budem musieť ešte zastaviť, pretože:
1. môj krásny milovaný zenitčok som nechala voľne pohodený na stole! Zenit!!! Bez zenitu ani na krok, do Škandinávie bez kinofilmovej zrkadlovky? NIKDY!!!
2. zabudla som si pas. ja viem, že pas nepotrebujem, ale čo ak mi ukradnú občianku? vytasím pas z ponožky!
3. isto som ešte niečo zabudla, ale neviem si spomenúť na to, čo. a možno budem dieťaťom šťasteny a konečne po mesiacoch nájdem aj slovenskú simkartu. podľa mňa je v tej zelenej lucky strike krabičke, ktorá netuším, kde je.
4. spracem všetky veci do skríň. to som mala v skutočnosti urobiť dneska, ale zabudla som na to. a idú nám meniť okná, tak aby na to nepadal prach. a predovšetkým, aby som nestresovala spolubývajúce mojím bordelom. presne tak.
Takže po zabudnutí takmer všetkého, vyzdvihnutí výplaty a zjedení párka v rohlíku s horčicou (boleli ma nohy, taška ma tlačila k zemi, lebo isto vážila aspoň 200 kíl, notebook ďalších 800 a príručná taška asi 40), som samozrejme dobehla úplne posledná na autobus, ktorý mal odísť minútu pred mojím príchodom, ale šoféri ma predsa majú radi. Aj ufučanú a červenú a s roztečeným make-upom ma vezmú do autobusu.
No a tam ma chytila cestovná horúčka. Sadla som si a začala som sa klepať. Za oknom bola hmla, mrholilo, všade kopce, skosené do trávnata a ja som myslela len na Škandináviu. Všetko vyzeralo škandinávsky. Rozrevala som sa v autobuse ako malý debiu a tešila som sa, že ma nikto nevidí. A veľmi som sa nútila nerobiť si ilúzie a nesnívať si to, čo ma čaká. Nech sa nechám prekvapiť.
Ale keď ono to tak naskočilo a ja som si zrazu začala vybavovať, ako veľmi milujem fjordy, ako potrebujem hľadať stratené duše gavalierov vo Värmlande, ako mi chýba čistenie hlavy na ceste a kričanie len tak niečoho do prázdna, lebo sa potrebujem uvoľniť. V hlave sa mi začali prekrikovať Kings of the Convenience s Fever Ray a ja som sa začala už len tak nesúrodo nadhadzovať na stoličke a radšej som sa ani nepokúsila vytiahnuť Bukowskeho z tašky. Nesústredila by som sa.
No a tak mi to pošibávalo na hlavu, až kým som neprišla do Považskej. Kde som zistila, že je to tu ešte škaredšie a rozbitejšie, než keď som tu bola naposledy, inak nič nové. Aha a cestovné poriadky sú ešte zničenejšie, šoféri sa ešte viac vyžívajú v prechádzaní cez tie najväčšie kaluže, aby vás na chodníku ošpliechali, ale hlavne, že saláma v Tescu je stále lacná :-*
Áno, saláma je dôležitým mostíkom a spojovateľom k prejdeniu k ďalšej časti nášho opisovania a rozprávania a tak.
Lebo sme boli nakupovať jedlo, pretože jedlo škandinávske iz veri ixpenzif.
Tak také záverečné jedlo suma sumárum ANEB cítime sa ako deti, ktoré idú do tábora a rodičia im nakupujú cukríky a keksíky.
-cukríky (verdana, haribo, bon pari)
-keksíky (bebe dobré ráno, maslový klub bebe či kieho, zlaté polomáčané, venčeky, mily, kitkat)
-olivy (6 balíkov)
-paštéty (veľa)
-2 štangle suchej salámy
-vifonky (to je potrebné, to si budeme variť u našich hostiteľov také zložité jedlo! :D )
-špagety (to aby sme boli kúlové u našich hostiteľov, keď sa budeme chcieť zapojiť do prípravy jedla. že "aha, my máme špagety a olivy! si môžeme spraviť niečo talianske! so salámou!)
-alkohol (liter citrusu, liter hrušky, na letisku dokúpime ešte dačo)
-žuvačky
-ňáka tá kozmetika
-na viac už nedovidím
Toľko k našim smutným záležitostiam. Pripomenulo mi to poviedku od Woodyho Allena, ktorej názvom si nie som istá, ale bolo to niečo ako Metternichove zoznamy spodného prádla. Ale keďže som debil na mená, tak to meno bude isto iné. A pripomenulo mi to preto, lebo posledné dni o nej furt rozprávam. Tak je.
Najbližšie sa vidíme/počujeme/čítame z Malma,možno sa dozviete aj niečo o našej plánovanej trase.
Na záver už len heslo výletu:
NECH ŽIJÚ EPILÁTORY!
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)