Tak sme teda tu. V Londyne. Viete, mozno neviete, ale sla som do Londyna. Pre tych, co nevedia, co za tym stoji, dozviete sa tu:
Stanovala som uz vselikde. Na pumpach, poliach, uprostred dediny ci v okrajovom sidlisku v Nantes. Nie som sice z tych, ktori sa mozu pochvalit tym, ze stanovali v maximalne udiveniahodnej nadmorskej vyske, ale rozhodne som z toho mala, co zaspali v stane za zvuku Big Benu.
To kazdy predsa vie, ze Londyn, to nie su len octove cipsy, fish & chips, starbucks, milion turistov, preplnene metro a odpadky vsade na ulici. A Churchill a The Beatles a The Clash. Aha a Camden Town a dalsie tie veci, co sa daju obehat v priebehu troch dni.
Ja uz neviem, co si mam mysliet. Asi mam ja a Vendy namiesto zadku nejaky magnet na tieto situacie. Mozno len nadmieru milujeme underground, socky, zivotne pribehy a prazvlastne situacie. Malickosti a pocit, ze niekoho mozeme zdravit od prveho dna. Mozno to bol dovod, preco nam padli vsetky kamarat ubytovania, ktore sme si vybavili pred cestou.
Mozno to bol dovod, preco sme pri vozeni sa hore dole zaregistrovali tu skupinku pokojnych stanujucich protestantov na Westminster, kusok od Big Benu.
"Tak proste ked nam N. neodpise, tak ideme protestovat, dobre?"
Dobre.
N. neodpisala.
Big Ben zvoni krasne i ked casto.
A protesty su skvelym krycim manevrom pre bezdomovcov z roznych kutov GB bez platneho pasu ci ID, aby si tam rozlozili stan a tvarili sa, ze protestuju.
Aby si medzi sebou vytvarali paranoje, kto je od policie a sleduje kazdy ich krok.
Takze ano. Stanovala som po Big Benom, chodila cikat do nemocnine ca emergency oddelenie a ked som rano vystrcila hlavu zo stranu, tak som vsade videla hory turistov a televizne kamery, ktore zaberali tento tichy protest.
Tichy protest bezdomovcov proti vojnam vseobecne, aby aj oni mali svoje lukrativne byvanie v centre mesta. Mam koho zdravit v meste.
S pozdravom,
Vasa rmn a Vendulka.
