Pamätám si, ako som si bookovala letenky na svoju prvú cestu do Stockholmu. Boli asi dve hodiny ráno, mala som u seba kamarátku, boli sme pripité, veselé a terorizovali sme spoločnú kamarátku, ktorá bola v práci a znudene si pozerala lacné letenky. Tak prečo by som mame nešla vybrať debetku a rovno tri letenky nezabookovala? (Moja veta pri raňajkách: "inak mami, máš na účte o 56 eur menej, zajtra ti ich vrátim." jej na dosť dlhú chvíľu vyrazila dych. po vete "bookovala som letenky do Stockholmu" sa radšej zdvihla a odišla to predýchať do obývačky) Po prvotných výkrikoch "My ideme do Stockholmu, jes! Vezmeme si Zenity, žlté a zelené kabáty, budeme skackať v balerínkach!" sme sa na seba pozreli opitými červenými očami a hanblivo preniesli "Inak... kde je vlastne Stockholm?"
To bol trapný vtip na úvod, ale ono sa to naozaj stalo. A stalo sa aj to, že som do Stockholmu letela, prvýkrát žila cez CouchSurfing, objavovala krásu predraženej kávy, lodiek, Zenitu a švédskej módy.
A dokonca som pravdepodobne aj začala so svojou stockholmskou tradíciou a teda: cikanie na verejných priestranstvách. Nie, Romana nemôže byť slušný turista, ktorý si popozerá pamiatky, dá si kafé, pofotí si kompaktom a odtrepe sa do súkromia. Romana musí fotiť veľkým analógovým telivom cudzích ľudí priamo na ulici (či naháňať stráže priamo počas ich výmeny), mávať nohami v prístave, tlačiť do seba kuracie krídla a pivo a potom sa ísť vyčúrať do podchodu. Lebo jej couchsurfing hostiteľ jej povedal, že to je tak fajn, že to robia všetky stockholmské pripité slečny, keď nechcú platiť za verejné záchody... čo tam po tom, že bolo 6 hodín podvečer?
Presne na túto príhodu som si spomenula, keď som okolo obeda, skrytá v kríkoch pod bytovkami, cikala a krútila krkom ako volavka, čo som tak pozorne sledovala okolie.
Ale po poriadku. V Stockholme sme bývali na internátoch u Adinej kamarátky, ktorá tam bola na Erasme. Mňa prirodzene pochytila moja mizantropická nálada a hneď pri prvom výlete do centra som zdrhla do najbližšej zákruty, do ďalšej a do ďalšej... a zrazu som netušila, kde sú ony a už vôbec nie, kde som ja. Čo tam po tom, že som nemala telefón? Že nemám ani len orientačný zmysel a žiadnu predstavu o tom, kde sme to vlastne bývali? A žiadne kľúče, nič?
Dôrazne odporúčam!!! Stratiť sa v Stockholme je naozaj nádherné. Bezcieľne som sa prechádzala, zastavovala sa na mostoch, skackala si po parkoch. Bez jedinej koruny vo vrecku som trpela smädom i hladom, ale bolo mi to jedno. Dostala som sa na koncert jazzového bigbandu, z tašky som si vytiahla Montesquieuho a cítila som sa skvelo. A samozrejme... som potom hodinu hľadala miesto, kde sa vycikám.
Aj o pár dní neskôr som sa v Stockholme stratila. A deň na to som sa načierno dostala do počítačovej učebne technickej vysokej školy, kde som písala práce do školy a hysterčila, že na to prídu a vyhodia ma odtiaľ.
Turisticky som si Stockholm užila rok predtým. Teraz som sa tešila zo svojho backpacker statusu, z Pakistáncov na intráku, zo Somálčanky, s ktorou som sa zoznámila, keď som už takmer urevane a vyhladovane blúdila po komplexe internátov a netušila, kde bývam a z intimity, ktorú mi mesto poskytovalo. Z toho, že som sa mohla smiať na turistoch, ľahnúť si na lavičku a dočítať Bukowskeho a dýchať pri tom atmosféru mesta.
Teším sa na ďalší Stockholm výlet. Začnem si na plán mesta značiť cikacie priestranstvá!
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára